Ave Sponzor, idúci do Soči Ťa zdraví!

Autor: Mišo Vojtek | 13.2.2014 o 22:26 | (upravené 13.2.2014 o 23:17) Karma článku: 6,31 | Prečítané:  321x

Nie som nepriateľ športu, mám ho rád, ale s mierou. Rád si ho občas aj pozriem v TV, prednosť dávam individuálnym športom, ktoré viac ako bojovnosť a agresivitu rozvíjajú sebadisciplínu a sebapoznanie. Toľko na moju obhajobu, pred tým, čo teraz napíšem. Športové zápolenie, športový prístup, brať veci športovo. Šport je synonymom priateľského prístupu, fair-play, odľahčenosti. Šport sa zvykne považovať za jeden z lakmusových papierikov mieru. Olympijské hry sú jeho oslavou - oslavou mieru, bratstva a tolerancie medzi národmi. Nikdy v doterajšej histórii sa šport netešil takej popularite, nebol tak kultovou záležitosťou, akou je dnes. Je to s tou mierotvornosťou športu také jednoznačné? Čo je to, čo športu dáva takú príťažlivosť, čo hypnotizuje masy?

Myslím, že je to práve tá istá túžba po presadení sa, snaha o rozšírenie svojej moci, presvedčenie protivníka o svojej sile, o pravdivosti svojich názorov a ideológie, rovnaká túžba ako tá, ktorá núti ľudí vziať do ruky zbraň a za cenu možnej straty všetkého, ísť a presadiť svoj názor, prípadne zničiť názor odlišný. Je to odveké archetypálne správanie ľudstva, v každom človeku skrytý kód, ktorý po aktivovaní premení človeka na živú zbraň. Už v starom Ríme sa v mierových časoch ľudia preorientovali na gladiátorské zápasy. Túžba po krvi a násilí bola neodolateľná. A veľa sa toho nezmenilo. Stále tu máme gladiátorov, „našich chlapcov a dievčatá“, ktorí za nás vezmú zbrane (hokejky, rakety, palice, pušky), oblečú uniformy (dresy) a pod našou vlajkou, za zvukov hymny, šíria naše ideály, rozširujú naše teritórium, keď nie svet, aspoň Európu, ak ani to nie, stačí Slovensko, ale hlavne, aby sme to tým najbližším susedom ukázali, lebo vždy máme pocit, že tí najbližší nás najviac ohrozujú. Šport je v tomto ohľade akýmsi metadonom za vojnu, náhradnou a menej nebezpečnou, ale stále drogou.

Ale aj sem sa vkradla ekonomika, kým v Ríme bola spotreba gladiátorov neúmerne vysoká, v dnešnej dobe si ich vážime a šetríme. Vydržia roky, pri dobrom tréningu a zdravotnej starostlivosti, vieme ich životnosť predĺžiť a tým ušetriť. Dobre si ich zaplatíme, aby nedajboh neprestúpili k nepriateľom, alebo (čo už by bola úplná katastrofa) nezložili zbrane a nezačali robiť niečo iné (užitočné?). Hoci hladkať ľuďom ego, pomáhať zabiť čas, a tiež fungovať ako akýsi avatar nesplnených snov a túžob môže byť tiež užitočné. Otázkou je pre koho. Glorifikujeme ich, staviame im sochy, točíme o nich filmy, o ich životoch (a ich žien) pozeráme programy v TV.

Mimovoľne mi na myseľ prichádza jedna z úvodných viet knihy Egona Bondyho (nie som si istý názvom), citujem: ...obyvatelství Československa je povahy zblblé a televizemilovné...

Deti základnej školy (v krajine, v ktorej to so vzdelanosťou, ale hlavne so zdravým rozumom ide dolu z kopca ako na zjazdovke) pozerajú počas vyučovania priamy prenos nedôležitého a nekvalitného hokeja. Chlieb a hry, načo mať niečo v hlave. Vychovávame si ďalšiu generáciu uctievačov ďalšej generácie gladiátorov. A kým sa snažia, palec je hore, ak sa im nedarí, palec dolu a v krčme ich roznesieme na kopytách.

Vraví sa že vojna je najlepší biznis. Ale zrejme až po športe. Týmto článkom som vôbec nemal záujem uraziť športovcov, skláňam sa pred ich umením, drinou a námahou, ktorú vynaložili na to, aby dosiahli špičkovú úroveň. Sú však obeťou toho najlepšieho biznisu. Tak ako spomínaní gladiátori. Chcel som iba trocha pichnúť do osieho hniezda a poukázať na to, že to, koľko pozornosti venujeme špičkovému showbiz-športu, priamo určuje, koľko peňazí sa v tomto biznise točí. Ak dáme vo svojom živote miesto aktívnemu osobnému športu, nie virtuálnej náhrade, zostane nám menej času na jeho sledovanie v TV, muži nebudú ukracovať svoje rodiny o peniaze minuté na stávky, krčmy nebudú praskať vo švíkoch, namiesto nadávok, že ten a ten hokejista zarába ako boh, mu môžeme priamo siahnuť na plat tým, že nebudeme otrocky pozerať každý zápas a hlavne reklamy počas neho. Plebs Kolosea mal vo svojich palcoch moc. My ju máme tiež.

Stačí stlačiť OFF.

Dvadsiate storočie bolo érou vojen a zlatým vekom športu. Nie je paradoxné ako technika jedného šla ruku v ruke s technikou druhého? Neľudské formy zabíjania sa, ruku v ruke s nadľudskými výkonmi športovcov. 20 storočie prinieslo doping, ochotu obetovať zdravie a často život za možnosť byť o zlomok sekundy lepší. Dnes na začiatku nového storočia by sa zdalo, že ľudia vytriezveli zo šialenej túžby zničiť sa navzájom, ovládnuť svet. Závislosť ale pretrváva, hoci je potlačovaná menej nebezpečnou náhradou. Nie je čas skúsiť vyzdravieť?

 

Ave všetci, idúci si zabehať vás zdraví:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?