Trezor plný bižutérie

Autor: Mišo Vojtek | 18.11.2015 o 23:48 | (upravené 18.11.2015 o 23:54) Karma článku: 3,38 | Prečítané:  468x

Každá choroba je na jednej strane útokom na integritu organizmu, čiže má vonkajšie príčiny, ale taktiež je znakom narušenia rovnováhy v organizme, čo je zasa príčina vnútorná. 

Chorobu by sme mali brať nie len ako útok, ktorý treba odraziť, ale taktiež ako šancu na očistu, zmenu prístupu samého k sebe.

Európa je chorá. Západná civilizácia je chorá. To čo sa dnes deje, či už v rámci hraníc Európy, ale aj mimo nich je nesporne barbarským a úbohým útokom na našu integritu a civilizáciu. Ale ako je to vo vnútri? V akom stave je imunitný systém západu?

V posledných dňoch často počúvame vyhlásenia o tom, ako budeme proti násiliu a teroru bojovať kultúrou. Ako budeme bojovať za svoje slobody. Za naše hodnoty. Je tu však skutočne za čo bojovať? Alebo sa len obrazne nadopujeme antibiotikami, aby sme na chvíľu získali falošný pocit zdravia a aby najbližší útok bol fatálny?

Posledných 2500 rokov európskej civilizácie sa vyvíjalo v pravidelných vzostupoch a pádoch. Vývoj sledoval linku sínusoidy, ktorej priemerná hodnota však stúpala. Rímska ríša sa zbortila zvnútra. Kým mala ideu a morálnu silu, napríklad v podobe filozofa na cisárskom tróne, odolávala vnútorným aj vonkajším tlakom. Strata vízie, strata idey, spôsobila aj stratu integrity a vyvrcholila tým, že hordy barbarských kmeňov zo severu, ktoré tak dlho udržiaval Marcus Aurelius severne od Dunaja, začiatkom 5. storočia zničili samotný Rím. Vyústilo to v rozpad ríše. A Rím zostal len floskulou, ktorou sa oháňali neskorší európski králi, ktorí sa snažili podporiť svoj nárok na trón priživením sa na sláve rímskej ríše. Hnacím motorom Európy sa stalo mladé a dravé kresťanstvo. Preniklo do všetkých štruktúr spoločnosti, bolo nositeľom pokroku, a zároveň aj jeho brzdou. V dynamickej rovnováhe posunov vred a pádov sa spoločnosť posúvala ďalej. Všetky veľké slohy a ich filozofický background vychádzali zo snahy o pritiahnutie ľudí k viere v Boha (gotika, baroko) alebo naopak, o sekularizáciu (renesancia, klasicizmus). Všetky slohy mali ale spoločné to, že určovali paradigmu vtedajšej spoločnosti. Ovplyvňovali hudbu, literatúru, výtvarné umenie, architektúru, vedu, filozofiu, politiku, módu. No ďalším spoločným znakom každého štýlu, bol spôsob akým končil. Každá idea sa časom vyčerpala a z paradigmy sa stala maniera, vyprázdnené mechanické opakovanie zažitých princípov, ktoré už však nemali silu osloviť, neboli nositeľom hlbších myšlienok. Obdobie maniery nikdy netrvalo dlho a z popola predchádzajúceho štýlu povstal nový, častokrát opozičný štýl, ktorý stiahol kyvadlo na opačnú stranu a zaplnil „dieru na trhu“ po predchádzajúcom slohu.

Všeobecne sa v umení považuje za posledný veľký štýl funkcionalizmus, ktorého inšpiráciou a ideou boli sociálne otázky, snaha o modernizáciu života, prispôsobenie sa novej rýchlej dobe plnej priemyselného rozmachu, móda ateizmu. Bude to však už 100 rokov, čo tento štýl vlial novú silu spoločnosti a umelcom, zaplavil Európu novým optimizmom, novými myšlienkami, sekularizoval západnú kultúru. K vyčerpaniu funkcionalizmu však došlo na konci 60. rokov 20. storočia, kedy sa „less is more“ zmenilo na „less is bore“. Odvtedy sa začal počítať letopočet postmoderny. Štýlu-neštýlu, ktorého filozofia je založená na narážkach na predchádzajúce štýly, miešaní štýlov, na dvojitom kóde gýča s umeleckou hodnotou. Z tejto hry na napodobňovanie žije aj dnešná moderná, či skôr módna kultúra európskej civilizácie. Už takmer pol storočia. Štýl nahradil cross-over a eklekticizmus. A nie je to zlé. Pestrosť je úžasná, je znakom slobody a plurality. V časoch mieru. Ale aj v starom Ríme si v časoch ohrozenia volili diktátora na pol roka. Zjednotil demokraticky pestrú spoločnosť pod jednou ideou, ideou prežitia. Kto dnes zastane túto funkciu? O čo sa Európa oprie v dobe, kedy čelí nielen vonkajšiemu nepriateľovi ale aj vnútornému rozkladu? Aká kultúra nás zjednotí v snahe prežiť? Za čo sme ochotní bojovať? Za akú slobodu bude ochotný zomrieť dobre platený a v luxuse žijúci otrok? Otrok vlastného komfortu, ktorý ctí viac ako život, ako čokoľvek iné.

Vystajlovaní futbalisti na obrazovke idú odhodlane bojovať športom, za ktorým je obrovský biznis a korupcia. Hudobné skupiny, ktoré už o mesiac dva budú zabudnuté, idú bojovať hudbou. Filmové hviezdy, prispejú natočením nového filmu, na ktorý prídu do kín milióny ľudí, zjesť miliardy popcornov a vypiť milióny litrov Coly. Bude to dosť? Vidím trocha Marilyn Monroe spievajúcu vojakom vo Vietname za dobrý honorár. Vidím slabošského syna Eduarda I. vo filme Statočné srdce, ako bojuje proti Škótskym povstalcom tým, že si dá ušiť nové šaty. "Parník se potápí, kapela hraje".

Vojna proti terorizmu je bez debaty vojna svetová. Tretia, či už štvrtá? Skončila vlastne niekedy tá prvá? Je to jedno, ale čím skôr si tento fakt priznáme, tým lepšie pre nás. Nechcem povedať, že máme chytiť zbrane a hľadať teroristov, to zvládnu tí, ktorí sú na to vycvičení. Čo môžeme urobiť, je pokúsiť sa nájsť v tom, čo sa deje hlbší zmysel. Analyzovať, nájsť príčiny, chyby na vlastnej strane, poučiť sa, a nájsť východisko. Alebo si naozaj naivne myslíme, že tí tam sú tí úplne zlí a my tí čistí a dobrí, ktorým sa bezdôvodne ubližuje?

Žijeme v systéme spojených nádob, kde v jednej nemôže pribudnúť bez toho aby v druhej ubudlo. Dlho sme žili v nerovnovážnom stave. A vyrovnanie môže mať podobu tsunami.

Aj smrteľne chorý človek má šancu sa vyliečiť, ak tu má ešte úlohu. Ak má prečo žiť. Pozerám okolo seba a zžiera ma neistota. Nevidím žiadnu paradigmu a ideu. Nevidím ciele, ktoré by nás hnali vpred. Čo bolo je vyčerpané a tisíc krát prežuté. A nič nové nerastie. Opierame sa o slová kultúra a sloboda ako o barly. Ale s barlami nezabehneme maratón. Čoho a akou sme kultúrou? Slobodu od čoho, alebo slobodu k čomu oslavujeme? Kultúra a sloboda môžu byť ľahko len eufemizmom pre manieru a anarchiu. Sú? Odpoveď nemám, iba pocit.

Napriek tomu som optimista. Tak ako v horúčke a agónii chorý organizmus prechádza katarziou a očistený môže nabrať nové sily a stať sa zdravším, vyvarovať sa škodlivých vplyvov a návykov, tak verím, že aj to, čomu vravíme západná civilizácia a západná kultúra prežije, očistí sa, urobí si jasno v hlave. Verím, že to čo sa nepodarilo ekonómom zvnútra, dosiahnu nechtiac barbari zvonka a bude to ich definitívna prehra. Že Európa bude konečne Úniou. Chcem veriť, že vízia porazí strach, že neskončíme zakuklení v izolovaných štátikoch, kde zo strachu zvoleným vodcom nebude mať kto klepnúť po prstoch. Chcem veriť, že ten záblesk fašizácie, ktorý sa nám všetkým na moment zablysne v očiach pri každom výbuchu zmizne s tým, ako sa usadí prach.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?